www.wildfoto.sk

              Devínska Kobyla       11.04.2009

 

 Stalo sa už nepísaným pravidlom, že s príchodom jari v našom regióne sa v nás  prebúdza túžba osláviť túto udalosť na slnkom a pestrofarebnými kvetmi zaliatej Devínskej Kobyle. Už tretí rok po sebe si vychutnávame tieto chvíle a vždy však potulkami po inej trase. Na  Bielu sobotu sme si vybrali trasu z Devínskej Novej Vsi po modrej do Devína a naspäť popri rieke Morave do východiskového bodu výletu. Veríme že naše tohoročné úlovky vám urobia radosť najmenej takú ako bolo dopriate nám.     Ranný autobus , električka a znova autobus číslo 21 nás živých  a zdravých dopravili na východiskový bod do Devínskej Novej Vsi. Pred nami bol stupáčik po ceste vedúcej ku Sandbergskej rampe. Tu sa začína úplne iný svet. Akoby príroda chcela povedať: „vidíte, čo ste si zastavali ?“ Zrazu sa pred nami rozprestrela lúka plná kosatcov nízkych všetkých farebných foriem akoby poprekladaných hlaváčikom jarným, a už odkvitajúcim poniklecom lúčnym. Z dier v zemi sa sem tam vystrčili i obozretné cvrčky poľné, obývajúce vo veľkej miere tieto končiny. Táto krásna  scenéria nás nadobro opantala a hneď sme vedeli, že sme prišli v pravý čas. Boli sme však ešte len na začiatku a preto sme po chvíli museli pokračovať po piesčitej ceste popod hniezdiace a poletujúce kavky , povedľa višní mahalebka smerom k Waitovmu lomu. Na cestičke sa nám do cesty postavilo hneď niekoľko májok  fialových, ktoré sa ešte prednedávnom napásali na poniklecoch lúčnych i veľkokvetých, ktoré sme už žiaľ nezachytili a tak ako pečeňovník trojlaločný už mali svoju kvitnúcu etapu za sebou. Waitov lom bol opustený, len kde tu nám zašušťala tráva . To sa do krovín pred nami náhlili skryť jašterice zelené. Rozhodli  sme sa skontrolovať ako sa darí našim chráneným orchideám a mali sme šťastie. Síce bola osamotená , ale predsa o to vzácnejšia sa nám zjavila jediná zakvitnitá byľ červenohlava obyčajného. Množstvo ešte len listov nám prezradilo že už čoskoro príde ten čas.  Len sme zaznamenali túto krásnu jarnú rastlinku a pred nami sa mihlo mláďa jašterice zelenej. Zjavne mu ešte chýbala obozretnosť, ale nie zvedavosť. O chvíľu sme sa skamarátili a pózovalo nám až neskutočne. Ešte sme sa ani poriadne nerozlúčili a cestu nám skrížil slepúch lámavý. No tak takúto nádielku nádherných zážitkov sme ani nedúfali. Čas však neúprosne plynul a my sme boli opäť na ceste. Cez zmiešaný lesík , ponad záhradky sme sa presunuli na slnkom zaliate svahy pokryté kde tu borievkou a zväčša krovinami. Na  lúkach sme nachádzali opäť zbytky poniklecov lúčnych i veľkokvetých a more hlaváčikov prerušované už menšími skupinkami kvitnúcich kosatcov.  Všetko v povetrí voňalo, lietali prvé motýle a narazili sme aj na zopár zlatoňov. Po chvíli na nás opäť  čakal veľmi zaujímavý úlovok . Cvrček , akoby zbavený opatrnosti sa tu promenádoval, čo sú okamihy, ktoré by bolo hriechom nevyužiť. Vznikli z toho naozaj zaujímavé zábery, zachytávajúce tohto plachého tvora.  Cesta sa vinula úbočím a my sme sa cez polia hlaváčikov a kosatcov blížili na úroveň jednej z našich najväčších kultúrno-historických pamiatok, hradu Devín, popod ktorý viedla ďalšia nemenej zaujímavá etapa našej cesty. Ako to celé pokračovalo, čo sme  postretli a zdokumentovali. Aj  o tom vypovedá druhá časť  reportu - Alúvium Moravy.